Žiť v srdci

Tí, čo sú už starí

Hľadáme budúcnosť okolo nás, mimo nás a púšťame sa pritom záchranného lana, ktoré nás spája s minulosťou. Avšak práve minulosť – naši predkovia – obsahuje poznanie, ktoré potrebujeme na to, aby sme dosiahli ku hviezdam.

 Strážcovia poznania a múdrosti

Tak ako za dávnych čias, aj v mnohých domorodých kultúrach dneška považujú za múdrych práve najstarších ľudí. Rovnako ako v minulosti, aj teraz v týchto odľahlých kmeňoch si ešte vždy vážia a ctia starých. Práve oni radia kmeňu pri politickom rozhodovaní. Sú to duchovní vodcovia, ktorí sprevádzajú svoj ľud vo vyšších svetoch. Sú starými otcami a matkami a na ich rady ostatní dajú – lebo vládnu múdrosťou, ktorá prichádza iba so životnými skúsenosťami.

Vo všetkých dávnych kultúrach mladší členovia kmeňa sa starali o starších, keď sa už títo nedokázali postarať sami o seba. Donášali im k dverám drevo, vodu a potravu na znak lásky a úcty k mnohým rokom, ktoré strávili na Matke Zemi.

Jednoducho byť starým bývalo kedysi cťou. Ľudia to totiž brali tak, že starí ľudia v sebe nosia tajomstvo Života a spomienky, z ktorých pramení naša existencia.

Rovnako ako väčšina pôvodných kmeňov, aj všetci ľudia žijúci v dávnych dobách vedeli, že si svoju budúcnosť tvoríme sami − svojimi snami a rozhodnutiami − a že bez poznania a múdrosti starých ľudí by nás naše sny a rozhodnutia mohli doviesť k zániku. A tak nám staré mamy a otcovia, majúc v živej pamäti spomienky na minulosť, svojim usmerňovaním pomáhali na ceste do budúcnosti.

V dnešnej dobe však starí ľudia – ak si nezarobia balík peňazí, ktorým sa uchránia pred svojimi deťmi a spoločnosťou – sa cítia byť neužitoční a opomenutí a čakajú na svoj koniec v starobinci.

Nik ich nepríde s úctou požiadať o múdru radu. Nik o nich nejaví záujem, dokonca ani ich vlastné deti.

Pretože v dnešnom svete hrá prím mladosť. Ctí sa iba mladosť. Tí, čo už nie sú najmladší, sa všemožne snažia túto skutočnosť zakryť − či už s pomocou plastickej chirurgie alebo červeného športiaku. Kinematografia a média nás donekonečna bombardujú myšlienkou, že dôvodom a zmyslom Života je mladosť.

Ruža v rozpuku

Istým spôsobom, tak ako nerozkvitnutú ružu, možno mladosť oprávnene považovať za zmysel Života. S nami je to ako s ružou – vzídeme zo semienka, t. j. semienka tak maličkého, že ho sotva vidno voľným okom. V matkinej maternici rastieme, až kým sa nenarodíme ako maličké bábätko – rovnako ako zo semienka ruže vyrastie malý výhonok, ktorý vyklíči zo zeme.

Ľudia aj ruže sa rozvíjajú, až kým nedorastú na dospelého jedinca či rastlinku. Potom sa začnú množiť. Budúca matka skrásnie a stáva sa sexuálne príťažlivou pre druhé pohlavie – otočí sa za ňou každý muž. V tomto rastovom štádiu sa ruža dramaticky rozvinie do majestátnej krásy a hmyz je ako magnetom priťahovaný do jej kráľovsky červeného stredu.

V dnešnom svete činy a hodnoty zväčša vychádzajú z momentu mladosti a pohlavnej vášne − a s ňou spojenej prudkej dynamiky, ba až násilia, agresivity a nezriedka aj úplnej absencie súcitu. Takéto správanie je príznačné pre okamih sexuálneho víťazstva. Takýto postoj je na mieste, keď muži súperia o ženu.

Rozvinutie sa do kvetu − tento plodný, novou potenciou nabitý okamih najväčšej vášne − je však iba jeden aspekt Života, a to na úkor všetkého ostatného. Na Západe sa však ľudia rozhodli povýšiť ho na boha.

Starnutie a životný kolobeh

Prospieva však kultúre ako celku toto vynášanie energie mladosti na piedestál, toto lipnutie na nej ako na jedinej skutočnej hodnote a nevôľa dať veciam voľný priebeh − toto vnímanie mladistvej energie ako Grand Prix Života ?

Č o ak má Život vo svojej celistvosti zmysel oveľa hlbší ako vonkajšia pozlátka – zmysel, ktorý presahuje vonkajšie svetské obrazy? Čo ak je – tak ako vravia starí otcovia − náš Život iba závit špirály v neustálom kolobehu, ktorý nás navracia späť k Zdroju?

A čo ak, aby sme zostali verní najvyššiemu zmyslu, musíme dovoliť starým ľuďom, aby prechádzali životnými etapami v súlade s prirodzenými cyklami?

Vzdajme teda hold starým ľuďom, ktorí kráčajú ulicami ktoréhokoľvek mesta na svete – so zvráskaveným telom a nevyužitou múdrosťou.

Starí ľudia predstavujú minulosť, ale čo je ešte dôležitejšie, sú budúcnosť. Naša budúcnosť. Oni jediní – s výnimkou bábätiek, ktoré ešte nevedia rozprávať – vedia, ako sa uskutočňuje Kolobeh Života.

Iba starí ľudia, ak sa aktívne zúčastnia nášho života, nám vedia povedať, kedy je najpríhodnejšia doba na životný zvrat.

S láskou,
Drunvalo

Bezár