Žiť v srdci

Život a smrť

Žil som hlboko v púšti na sever od Taosu v Novom Mexiku. Bolo to hádam v r. 1992. Spomínam si na jasno modrú oblohu a ešte vždy cítim v ústach suchý púštny vzduch, ktorý som vtedy mäkko a rytmicky vdychoval. V to ráno som rozjímal dlhšie ako zvyčajne a pri návrate do tela som priamo pred sebou pocítil niečiu prítomnosť. Otvoril som oči a predo mnou stála moja matka.

Nikdy som ju tak nevidel, mihotajúc sa v zlatom svetle. Čo mám tým na mysli: moja mama nebola senzibilná. Celý život bola katolíčka a nikdy skutočne neverila v paranormálne javy. Astrálna projekcia bola pre ňu španielska dedina. No teraz tu bola, hľadiac mi priamo do očí – zatiaľ čo ja som naisto vedel, že jej telo sa momentálne nachádza v Kalifornii. Musím priznať, že som sotva veril, že tam moja mama naozaj je. Nikdy predtým v živote som ju nevidel robiť nič podobné.

Mala 89 rokov a pomaličky, no naisto z nej unikala životná sila. Zomierala.

Zopár mesiacov pred touto paranormálnou návštevou v Novom Mexiku mi moja sestra Nita popísala jednu príhodu s našou mamou. Spomínala, že jedného dňa zašla k mame na návštevu. Mama bola z niečoho veľmi rozrušená, no zdráhala sa o tom hovoriť. Nita z nej napokon vytiahla dôvod jej rozrušenia. Podľa všetkého mama zistila, že sa môže z tela vzniesť a lietať okolo domu. Zažívala pritom radosť, akú nezažila už dlhé roky.

Ako rozekruciánke 13. stupňa boli takéto predstavy a zážitky mojej sestre veľmi dobre známe. Bola však šokovaná zistením, že naša matka – vo veku 89 rokov – objavuje tieto oblasti vedomia. Matka povedala Nite, že objavila možnosť prestupovať priamo stenami a vchádzať priamo do miestnosti, kde ocko niečo robí a pozorovať ho pritom. Dokonca vraj dokázala vojsť do kuchyne a sledovať tam televíziu, zatiaľ čo jej telo ležalo v posteli v spálni. Mamka chcela vedieť, či sa to smie robiť. Samozrejme, že Nita jej jednoducho povedala pravdu: je to prirodzené a v poriadku.

Mama sa Nite zverila, že jedna z posledných vecí, ktoré by chcela pred smrťou urobiť, je vrátiť sa do Texasu a navštíviť hrob svojho brata. Nita vedela, že fyzicky by už takú cestu nezvládla, a tak jej povedala: „Vieš, že dokážeš odletieť z domu?“ Mama odvetila: „Naozaj?“ Nikdy na to nepomyslela. Nita ju poučila, že môže poľahky zaletieť kdekoľvek sa jej zachce. Som si istý, že mama navštívila hrob svojho brata. Už však asi tušíte, kam ešte moja Matka zaletela: priamo do môjho domu v Novom Mexiku.

Ako som otvoril oči a zočil svoju mamu, ako v éterickom tele stojí predo mnou, videl som, ako sa jej telo napĺňa radosťou. Okamžite som precítil šťastie a veľké bezpečie. Z úst mi sami od seba vychádzali slová a ja som sa počul povedať: „Mami, čo tu robíš?“ Ona na to: „Len tak som si odskočila na návštevu. Vždy som Ťa ľúbila.“

Nevedel som, čo robiť, a tak som sa postavil a začal som mame klásť otázky, čo sa deje doma. Bola to nesporne jej obľúbená téma.

Nasledovala ma všade, kam som sa pohol a rozprávala mi podrobnosti zo svojho života − len sa to tak z nej sypalo. Spomenula, že aj ocko je veľmi chorý a že už nepociťovala radosť, kým neprišla na to, ako si trochu zalietať.

Bez zastania pokračovala v líčení každodenných udalostí, čo sa udiali už dávno, keď som bol ešte malý a o tom, ako súvisia so súčasnosťou. Takmer všetky jej výroky a komentáre sa týkali nás, keď sme boli deti a čias, keď sme si kedysi dávno pekne spolu ako jedna rodina nažívali. Mamka mala s otcom šesť detí a celý život zasvätila láske v rodinnom kruhu.

Počúval som ju a zriedka sa mi podarilo čo-to prehodiť. Život bol pre ňu taký krásny a plný lásky − ale vždy len v súvislosti s rodinou. O ničom sa nevyjadrila ako o nesprávnom či zlom. Jednoducho milovala život. Začal som ju vnímať v novom svetle. Uvedomil som si, akým prekrásnym duchom v skutočnosti bola a začal som ju ľúbiť ešte viac.

Tú noc som sa pripravoval na spánok a ona len tak sedela na peľasti postele a sledovala ma, akoby ma chránila či bdela nado mnou. Celkom sa mi to pozdávalo. Požiadala ma, aby som spal a snívali sa mi sladké sny.

Na druhý a tretí deň sa zopakovalo to isté. Slová sa z mamky valili ako riava, avšak citlivo a láskyplne. Na tretí deň som si už začal myslieť, že pri mne zostane. No ona vyhlásila: „Nič také, zanedlho Ťa opustím. Žiadne strachy.“

Na tretí deň uprostred noci, asi o 1:30 nadránom, mi zavolala moja sestra Nita a oznámila, že mamka asi pred hodinou zomrela. Musím priznať, že ma to neprekvapilo. Viac-menej som to očakával. Otočil som sa od telefónu a tam stála moja mama a usmievala sa. Ešte vždy bola so mnou. Povedala: „Choď len spať, všetko je v poriadku.“ Videl som, že naozaj je všetko „fajn“. Ľahol som si a znova sa ponoril do hlbokého spánku.

Keď som sa na druhé ráno zobudil, mamka tam ešte vždy bola. Jej rozrušenie sa vystupňovalo. Povedala: „Synku, máš poňatia o tom, aká je smrť krásna? Je prekrásna vo všetkých ohľadoch! Čoho som sa tak obávala zaživa? Je to ten najúžasnejší zážitok za celý môj život!“

Chvíľu trvalo, než som si všimol, že vyzerá oveľa mladšia. Obkolesovala ju intenzívna, zdravá žiara. Nekomentoval som to však nahlas. Hneď ako mi preblesla táto myšlienka, povedala: „Synu, verím Ti tak ako nikomu inému. Nevadí Ti, ak s Tebou zostanem, kým nepodstúpim túto skúsenosť?“ Povedal som jej, že ju ľúbim a samozrejme že pre ňu urobím čokoľvek. Vysvetlil som, že mám isté skúsenosti s procesom umierania a verím, že každý zomierajúci na Zemi musí absolvovať proces „zomierania“ v priebehu štyroch dní. Ak by zostala dlhšie, nemohla by pokračovať do vyšších svetov. Zostala by na Zemi ako zjavenie či duch, a to nie je veľmi vábna perspektíva. Iba mi pozrela do očí a povedala: „Zlatko, mám v Teba absolútnu dôveru.“

A tak som ju začal pripravovať na to, čo ju čaká. Vedel som, že má takého čistého ducha, že sotva má nejakú zaťaženú karmu na odpracovanie. A naozaj sa ukázalo, že nemá čo riešiť. Neverím, že by bola niekedy niekomu či niečomu počas svojho života ublížila. Prechádzala životom bez jedinkej neblahej stopy! To ma silno inšpirovalo v mojom živote.

Zdalo sa, že jej šťastie a spokojnosť s každou minútou počas prvého dňa po smrti narastá. Tiež mi pripadala čoraz mladšia. Ku koncu prvého dňa vyzerala zhruba na 45 rokov − a mala aj tomu zodpovedajúcu energiu. Nič som nepovedal, lebo som ešte nezažil nikoho tak blízkeho a tak blízko mňa zomierať. Možno je to úplne normálne.

Na druhý deň ráno bolo viac než očividné, že mladne ďalej. Musel som niečo povedať. Vyzerala a správala sa ako 30-ročná. Bola prekrásna a vyžarovala z nej fascinácia životom – alebo, presnejšie povedané, smrťou. Najprv sa opýtala: „Ako sa Ti páčim v tomto veku? Myslíš, že vyzerám dobre?“ Prirodzene, otvorilo sa mi srdce a povedal som jej, že je nádherná. Nezdržal som sa však a opýtal sa jej, čo práve prežíva. Odvetila mi, že sa rozhodla nebyť stará a chce omladnúť. Hneď aj poznamenala: „Veď na tom nič nie je, však áno?“ Nenapadol ma žiaden dôvod, prečo by to malo vadiť. Tak som jej len povedal, že je to v poriadku a zopakoval som, ako skvele vyzerá.

Na tretí deň po jej smrti sme hovorili o vyšších svetoch, o ktorých takmer nič nevedela − okrem toho, čo sa dozvedela od svojich spolu veriacich. To poznanie bolo prakticky nepoužiteľné, pretože cirkev nehovorí nič o priamom prežívaní − a ak áno, tak jedine v súvislosti s Kristom. Tibetskí budhisti majú aspoň Tibetskú knihu mŕtvych, ale katolíci nemajú nič. Dokonca aj starí Egypťania mali svoju Knihu mŕtvych, v ktorej sa opisuje, čo máme očakávať po smrti a ako si najlepšie počínať. Moja matka však bola úplne nepripravená. Urobil som pre ňu to najlepšie, čo som vedel.

Na štvrtý deň som jej povedal, že musí opustiť Zem. Niektorí ľudia prejdú procesom umierania za dva a pol dňa a niektorým to trvá aj štyri dni. Moja mamka si dávala na čas.

Keď som sa na štvrtý deň zobudil, mama mi sedela na peľasti postele a vyzerala asi tak na dvanásť. Spomínam si, ako to so mnou zalomcovalo. Vedel som, že je to moja mama, ale pripadalo mi veľmi čudné vidieť ju ako dieťa. Povedal som jej: „Čo to robíš? To je absurdné!“

Odpovedala: „Súhlasím s Tebou, dvanásť je primladý vek“ A tak počas ďalších dvoch či troch hodín prestala mladnúť a začala starnúť. Zastavila sa, keď mala približne osemnásť. Povedala: „Pozri na mňa. Takto je to dokonalé. Tento vek milujem!“

Bola dokonale krásna a sexy. Nikdy som takto na svoju mamku predtým nepomyslel. Ako by sa jej život iba začínal. A vskutku sa aj začínal. Vedel som, že sa už-už narodí na druhom svete.

Po zvyšok dňa ma Mamka nasledovala všade, kam som sa pohol. Ja som sa však zámerne zdržiaval doma a stránil sa ľudí. Bola to pre mňa jedna z najvýznamnejších udalostí môjho života a potreboval som byť sám.

Zavolala mi sestra a oznámila mi, že mamu pochovajú v Kalifornii. S Nitou som bol v každodennom kontakte − vedela, že mamka je so mnou a plne chápala, že jej nepôjdem na pohreb. Nemohol som mamu len tak nechať a ísť jej na pohreb − bolo by to hlúpe. Potrebovala ma vtedy presne tam, kde som bol.

Posledný deň mamka urobila rozhodnutie, ktoré som vôbec neočakával. Povedala, že sa chce vrátiť a ešte raz uvidieť ocka. Chcela sa ho pokúsiť presvedčiť, aby odišiel spolu s ňou. Nato sa prvý raz za celý ten týždeň stratila. Osirel som.

O dve hodiny sa objavila znovu, aj spolu s otcom. Vyzerala až neskutočne mlado a prekypovala životom. Ocko však pôsobil staro a unavene a bol naplnený strachom. Videl ma, no všetko to bolo preňho tak veľmi nové! Bol tak ochromený strachom, že sotva dokázal zo seba dostať slovko.

Mamka rýchlo a nadšene mlela. Vravela mu, že umieranie je prekrásne a netreba sa ho báť. Tak veľmi chcela, aby šiel s ňou! No ocka čoraz viac zaplavoval strach. Tak veľmi, že ani nedokázal na ňu reagovať. Nakoniec vyriekol: „Je mi to ľúto, ale ničomu nerozumiem a musím sa vrátiť domov. Milujem Ťa, ale musím ísť.“ A zdúchol preč. Mamka prvýkrát prejavila známky smútku, odkedy som ju takto videl. Rýchlo sa však pozviechala a „prepla sa“ do nadšenia. Skonštatovala: „Ešte nenastal jeho čas.“ Ocko žil ďalšie dva roky. Bolo však jasné, že jediné, čo ho držalo nažive, bol strach zo smrti. Nikdy som sa nenapojil na otca tak ako na mamu. Jednoducho sa tíško odobral na druhý svet.

Na štvrtý deň, približne hodinu po ockovej návšteve, mi zavolala Nita a oznámila, že ocka odviezli do nemocnice s mŕtvicou. Neskôr sa potvrdilo, že presne v čase svojej návštevy u mamky a mňa bol v bezvedomí. Kládol som si otázku, ako mamka nahovorila ocka, aby sem prišiel.

Na posledný deň v noci sme sa s mamou pripravovali na jej poslednú cestu do nového sveta. Vonku bola bezmesačná tma. Miestnosť, v ktorej sme sa nachádzali, osvetľovala iba jedna sviečka.

Urobil som vedľa postele malý oltárik so sviečkou. Boli sme si tvárou v tvár. Zavrel som oči a vnútorným zrakom som stále videl mamu. Nad nami sa rozprestierala nočná obloha s hviezdami, ktoré akoby tancovali na nebesiach. Nikdy predtým som vesmír nevnímal tak hlboko. Obaja sme naraz vzhliadli a vnímali nebo.

Zrazu som vedel, že nastala tá chvíľa. Pozrel som na mamu a spýtal sa jej, či je pripravená. Prikývla a s očakávaním školáčky na mňa pozerala. Natiahla sa ku mne a chytila ma za ruku.

Znovu sme obaja vzhliadli k nebu. Priamo nad hlavou sme mali žiarivú hviezdu, ktorá nám pripadala úplne iná ako ostatné. Bola žiarivá a mala studeno modrú farbu, ktorá nám akoby vstupovala priamo do srdca. Vedel som, že je to ona. Požiadal som mamu, aby sa sústredila na tú hviezdu.

Asi po piatich minútach sa mamke začala meniť aura z fialovej na úplne bielu so zlatou na okraji. Cítil som, že už-už k tomu dôjde. Mamka sa obrátila ku mne a povedala: „Teraz odídem, no zas sa zídeme, keď zostarneš. Nezabudni na mňa. Ľúbim Ťa.“ S týmito slovami sa obrátila k nebesiam a upriamila všetku pozornosť na tú pekne sa vynímajúcu hviezdu. Začala sa vznášať preč od Zeme.

Popchlo ma to ísť s ňou. Spoločne sme sa teda vydali na cestu od planéty. Ja som však s ňou šiel iba zopár sekúnd, keď odrazu odo mňa vystrelila úžasnou rýchlosťou, ktorá mi viac pripomínala kométu smerujúcu „Domov.“ Potom celé moje zorné pole zaplavilo oslepujúco trblietavé biele svetlo. Trvalo to iba sekundu či dve a potom všetko potemnelo a sčernelo. Osamel som.

Ako som tak sedel v tme vo svojej izbe, mysľou mi začali prúdiť myšlienky. Prečo je taká tma? Otvoril som oči a naskytol sa mi pohľad na úplne tmavú miestnosť. Zažal som a zistil, že práve vtedy, keď sa moja mama rozhodla vrátiť do neba, došiel vosk v jedinej svieci v izbe. Zrejme viete, že keď vo svieci dôjde vosk, najprv sa rozžiari ešte viac, vyšľahne z nej veľký plameň a potom zhasne. To bolo vysvetlenie záblesku bieleho svetla a nasledujúcej tmy v súlade so zákonitosťami tretej dimenzie. Všetko to dokonale sedelo.

Svoju mamičku som vždy ľúbil, ale v čase jej smrti sme sa neskonale zblížili. Verím jej slovám, že ma navštívi, keď zostarnem. Čakám s vedomím, že je na tom pravom mieste pre ňu. Je nadovšetko jasné, že smrť nejestvuje – existuje len pokračovanie v čoraz vyšších a vyšších svetoch, čím sa navraciame späť k Bohu. Život a smrť sú prekrásne, sú súčasťou jedného kola.

Drunvalo

Bezár